Sakamichi no Apollo - Kids on the Slope

16. července 2012 v 21:27 | Aria |  Filmografia
Najviac si schuti užijem film či knižku tak, že vôbec neviem o čom daný objekt bude alebo mám maximálne v hlave len kľúčové slová a v tomto prípade to bol jazz.
Takže teraz neviem či robím správne, či mám pokračovať ďalej a neprestávať v predkladaní môjho názoru tomuto neviditeľnému publiku, ale v každom prípade moji miláčikovia, ja vás do ničoho nenútim.




Tak ak ste sa dostali sem, najprv vám predložím moje dojmy zo začiatku. Anime sa začne, ako každé iné openingom, pre mňa celkom prijateľným, pre mňa - milovníka prevažne skôr tej jemnejšej hudby; a ako inak, súčasťou mojich neodmysliteľných rituálov, opening si vypočujem do konca, aby som ho mohla v každej inej epizóde so všetkým dešpektom a drzosťou odhodiť ako handru zaslúženým pocitom dobre vykonanej práce preskočiť.
Prvé slová, ktoré tu odoznejú nie sú práve najoptimistickejšie, ale musíte uznať, kto by si raz za čas neposťažoval na monotónnosť každodenného života, nudný stereotyp alebo najjednoduchšie na školu?
Symbolicky túto hundrajúcu hlavnú postavu nájsť v mihotajúcom sa dave zaneprázdneným týmto jednotvárnym životom.
Tak som si pomyslela, ach bože čím to je, že v poslednej dobe narážam na takéto bezduché charaktery, ktoré sa nevedia tešiť zo života? Normálne by ma neprekvapilo keby si ten chalanisko vytiahol odniekaľ žiletku, nožík alebo hoc aj ostrý papier aby si podrezal žily, ale to je práve tá stereotypná predstava nie? A navyše kebyže si hlavná postava siahne na život hneď na začiatku, o čom by to potom bolo predsa... (O nešťastnom učiteľovi s nešťastným menom a s kavalériou šialených dievčat.)

Nechcem teraz začať tak, ako sa začína všade inde. Hmmm..
Leto začína a píše sa rok kedy Karel Gott vyhral za interpretáciu piesne Mám rozprávkový dom bratislavskú lýru. Okej napoviem vám, píše sa rok 1966.
Časť môjho ja, ktoré chce zachovať taký istý zážitok a pôžitok z nepoznaného aký som mala ja, aj vám, mi hovorí aby som teraz prestala.
Jednak preto, lebo keď si niekedy čítam recenzie ešte pred tým, ako sa mrknem na dielo, spomenú tam niečo, čo potom začnem v danom diele hľadať. A práve v tom procese hľadania niečoho, čo možno ani nie je, človek sa síce pozerá, ale často nevidí a nenájde potom tie veci.. tie, tie myšlienky ktoré by za iných okolností našiel. Netvrdím, že by mal človek prestať čítať recenzie, veď človek potrebuje niečo čo mu pomôže prehnodnotiť, či dá knihe áno alebo nie, číselné alebo hviezdičkové hodnotenie je možno príliš povrchné a určite v nich človek nenájde všetky obsiahnuté kvality, ktoré dané dielo má. To, čo sa snažím povedať je, že prosím, nehľadajte v určitých veciach to, čo tam ani nie je. Prosím, oddeľte recenziu od svojho vlastného úsudku a zakmnite ju niekde tam v tmavom zákutí myslie, zatiaľ čo si budete tvoriť svoje vlastné názory. A hlavne, prosím, aby ste sa pozerali, a pritom aj videli.

Význam slova v tomto článku
jam [džem] - jazzové [džezové] muzicírovanie

Ale aby som aspoň v skratke zrhnula dej. Nachádzame sa teda v roku 1966, hlavná postava čeliaca problémom človeka, ktorý je čerstvo presunutý na školu v inom meste, nikoho nepozná, nikto nepozná jeho a ešte k tomu sa navonok zdá, že je tento chlapisko nedostupný, naráža na... na... bytosť, ktorá mu navždy zmení život. Nie, nejde mu povedať, že je jediný, kto dokáže zachrániť svet alebo skôr naopak, jediný, kto ho dokáže ovládnuť. Bola to udalosť, s ktorou sme sa stretli alebo sa ešte len stretneme každý z nás. Deň, keď sme stretli toho najdôležitejšieho človeka v našom živote - nášho najlepšieho priateľa.

You're lucky to have such a good buddy. Pretty rare to have a friend you can get goofy with.
Treasure him.
Unlike love affairs, friendship is for life.

Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že náš hrdina s týmto grázlom, čo dokáže skoliť aj troch statných súperov naraz, nechce mať nič spoločné, okolnosti sa akosi vyvinuli a... už sa nedalo ísť späť, iba po prúde.


Na začiatku som spomenula slovko jazz. Ach, toho budete počuť ešte veľa, keď sa rozhodnete dať áno. A ak dovolíte svojej duši po zmáknutí poslednej epizódy pokrytecky zvolať "och áno, vždy som milovala jazz!" vôbec to nebude vadiť. Treba predsa milovať aj dobrú hudbu :) Pretože o tomto je Sakamichi no Apollo. O tom, aby ste sa dozvedeli, že jazz je naozaj oslnivým druhom hudby. Stále si pamätám ako mi pri prvom jamovaní od náhlej bezdôvodnej radosti zaplesalo srdce a ožila duša a všetko to nadšenie a elán z hudby sa akoby do mňa prevtelili a ja som bola vtedy najšťastnejší človek na svete. Akoby som tam bola naozaj s nimi a o to ťažsí zas bol návrat do reality. Ale to nevadí. Môže to znieť akokoľvek pateticky, jazzová hudba, ktorú som dovtedy nepočúvala nijako často, sa mi v tom momente votrela do srdca.
Čo sa týka skladieb, tak nemôžem povedať, že chválim výber, pretože ako som už spomínala, som úplný jazzový analfabet. Ale aj napriek tomu chválim, pretože všetky odohrané skladby sa mi náramne páčili. A dokonca boli epizódy taktne pomenované po jazzových skladbách, či už kvôli tomu, že tam odzneli alebo jednoducho preto, lebo sa názov hodil :) Tí tvorcovia boli ešte k tomu tak oduševnení, že tam istú "priateľku" pomenovali po známej jazzovej speváčke :D

Takže, aby som to zosumarizovala - Sakamichi no Apollo, to je teda také to školské anime s hudobnou tematikou.
Ale viete čo? Toto sa mi vôbec nezdá ako prijateľná charakteristika. Pretože toto nie je to typické hudobné anime, aké by sa dalo čakať. Nie je to o vyvíjajúcej sa skupine, ktorá sa snaží preraziť v hudobnej brandži. Nie je to ani o tom, ako sa postavy snažia jednoducho zdokonaliť v hre na hudobnom nástroji. A ani o tom, že postavy vlastne nič nerobia, len z času na čas predvedú nejaké pesničky z produkcie.
Toto anime... toto anime je o priateľstve.
O tom, ako dokáže hudba spájať a upevniť tie tenučké vlákienka, zvané vzťahy. O tom, ako človek dokáže zrazu ožiť, keď si len tak s niekym, koho ani nepozná zajamuje. Je to aj o láske, to áno, ale aj o tom, ako nebýva vždy prvoradá... A o tom, ako človek na toho, koho vlastne ani nepozná, len tak ľahko nezabudne.

You can't just wait. You need to make things happen yourself.

Toto anime však nie je len o tom. Ale to je už na vás, či sami prídete na to, o čom je pre vás Sakamichi no Apollo :)
 


Komentáře

1 Bel Bel | 27. prosince 2012 v 22:01 | Reagovat

Priznám sa, anime vďaka tumblr celkom poznám, ale nikdy sa nenašiel milý človek, ktorý by tagol názov pod to. Čiže ďakujem, v najbližšej dobe sa chystám anime pozrieť. Jazz je úžasný druh hudby, čiže môže to byť fajn :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama